Keď som prišla na kliniku reprodukčnej medicíny Repromedica, mala som už 51 rokov, dospelého syna a úžasný vzťah s mladším mužom. Chcela som mu porodiť jeho vlastné dieťa, bytostne som po tom túžila. Neviem si to vysvetliť, ale asi to bolo spôsobené našou vzájomnou a úprimnou láskou.
Aj keď som ešte nebola v klimaktériu a menštruáciu som mala pravidelnú, moje vajíčka už neboli v najlepšej kondícii. Rozhodli sme sa preto využiť ponuku kliniky a pre IVF zákrok (oplodnenie mimo tela) sme použili darované vajíčka od darkyne, ktorá sa na mňa podobala a partnerove spermie, ktoré boli v poriadku a nepotrebovali žiadny zákrok alebo vylepšenie.
Spojením darovaných vajíčok a partnerových spermií vznikli tri životaschopné embryá. Jedno čerstvé mi vložili do maternice a zvyšné dve dali zamraziť, aby sme v prípade neúspechu mohli vklad zopakovať. Čakali sme, ale prvé vloženie bolo neúspešné, embryo sa neujalo. Potratila som takmer okamžite, veľmi ma to zasiahlo. Bála som sa, či to moje, predsa len už staršie telo, zvládne. Pokus sme po 4 mesiacoch zopakovali prostredníctvom kryoembryotransferu (KET). Ten bol tiež bohužiaľ neúspešný. Obaja sme to znášali len veľmi ťažko, ale pracovníci kliniky – sestričky, doktori aj koordinátorky nás povzbudzovali, že do tretice všetko dobré. Mali sme posledný pokus. A ten bol našťastie úspešný.
Ako veľmi sme sa tešili, že to na druhýkrát vyšlo. Nemohla som tomu uveriť, ale bola som nevýslovne šťastná. Aj keď otehotnenie bolo len prvým stupienkom k vysnívanému potomkovi, bol to základ. Čakalo ma ešte celé tehotenstvo, ktoré som však zvládla aj vďaka veľkej podpore môjho partnera a priznám sa, neskôr aj môjho prvorodeného syna, ktorý najskôr s bábätkom nebol vyrovnaný. Narodila sa nám zdravá dcérka, ktorá má teraz dvoch mužných ochrancov. Môjho partnera a môjho dospelého syna.